hutan

V našej dávnej histórii sa už stalo že epidémia alebo pandémia uchránila územie dnešného Slovenska pred ovládnutím cudzou mocnosťou. Stalo sa to aj v marci r. 180 nášho letopočtu. Vtedy vo Vindobone dnešnej Viedni (Viedeň vtedy patrila do rímskej ríše) zomrel rímsky cisár Marcus Aurelius. Podľahol moru, ktorí vtedy zdecimoval značnú časť Európy. Na naše územie ho pravdepodobne privliekli rímski vojaci z územia dnešného Turecka. Tento rímsky cisár sa dlhé roky predtým snažil o začlenenie nášho územia pod správu Ríma. Bolo o čo bojovať. Naše územie bolo už za čias Ríma známe bohatými ložiskami kovov, hlavne ložiskami železnej rudy (oblasť dnešného slovenského rudohoria). Boje o naše územie prebiehali od roku 170 a trvali s menšími prestávkami až do smrti rímskeho cisára v roku 180 takže 10 rokov.  Naši predkovia teda neboli žiadne padavky. Vzdorovali rímskym légiám 10 rokov a nakoniec si svoje územie aj ubránili, čo bolo v tej dobe niečo nevídané.   Napríklad celé územie Gálie teda dnešného Francúzka dobil iný rímsky cisár za 6 rokov. Po smrti cisára Marcusa Aurélia sa rímske vojská z nášho územia stiahli za Dunaj. Nový rímsky cisár Commodus podpísal mierovú zmluvu, a doteraz sa nevie prečo sa tak rozhodol, a nepokračoval v diele svojho otca
S menom cisára Marcusa Aurelia, ktorého volali aj filozof na tróne, sa viaže ešte jedna zaujímavá epizóda. Počas svojho vojenského ťaženia na našom území napísal filozoficky orientovanú knihu. „Hovory k sebe“. Kniha bola písaná v gréčtine a je považovaná za literárny klenot. Bola to vôbec prvá kniha v Európe napísaná mimo územia antického Grécka, alebo starovekého Ríma. Takže sme vlastne  treťou krajinou v Európe, kde vzniklo nejaké literárne dielo. Rímsky cisár považoval našu krajinu za takú dôležitú že ju lokalizoval priamo v texte diela. Píše tam „V krajine Kovadov na (rieke) Granova“ v origináli (Τὰ ἐν Κουάδοις πρὸς τῷ Γρανούᾳ α).

Na lokalizácii rieky “ Γρανούᾳ “ (Granova) sa zhodli všetci historici. Je to jednoznačne dnešný Hron. Predpokladá sa že rímsky cisár nemal odvahu vstúpiť do našich hôr. Takže pravdepodobne počas ťažení na našom území mal svoje sídlo niekde medzi dnešnými Tlmačmi a Štúrovom. Osobne tipujem na Levice a okolie, keďže koreň názvu tohto mesta ja prastarý. Je tiež blízko Slovenskej brány, ktorá je dodnes vstupnou bránou do srdca Slovenska.
Komplikovanejšia situácia je pri názve miestneho obyvateľstva. Grécky názov „Κουάδοις “ (Kovádois) tvorí slovný koreň „Kovad“ s gréckou koncovkov „ois“. Prvoplánovo sa ponúka riešenie dosadiť  „Kovad = Kováč“ , keďže starí Gréci nepoznali dlžne ani mäkčene. A tiež  preto že územie medzi riekami Hron a Ipeľ, ktoré je považované za centrum historických Kovadov, je dodnes doslova posiate geografickými názvami sa slovným jadrom Kováč. Nikde inde na svete podobná rarita neexistuje. Mohli by sme byť teda hrdými potomkami starovekých Kovadov a byť tak po Grékoch najstarším európskym národom?

Také jednoduché to však nie je. Latinčina namiesto Kovad používala názov Quad. V Slovenčine sa dnes používa názov Kvád. Latinský  tvar Quad bol prevzatý aj do angličtiny a nemčiny. Za korektné sa považujú aj preklady Coldui, Coad, Cuad. Prvá zmienka o Kvádoch v gréckom tvare Kovad sa objavuje už v záznamoch popisujúcich časy slávneho macedónskeho vojvodcu Alexandra Veľkého t.j. pre 4. st. pred našim letopočtom.  Potom až do 5 st. nášho letopočtu, keď zanikla Rímska ríša sa používali rôzne varianty názvov, hlavne Quad a Kovad.  V 5. tom st.  Rímsku ríšu nahradila Byzantská ríša.  Zo zánikom Rímskej ríše zanikli aj názvy Quad, Kovad.  Byzantskí autori následne pre naše územie začali používať názvy Sclavi, Sclavini, Sclabonia.
Dnes sú  Kvádi v anglicky a nemecky písanej odbornej literatúre považovaný za germánsky, teda nemecky hovoriaci národ. Sclavi sú považovaní za slovanský národ.

Takže ako to zhrniem. Podľa terajšej odbornej literatúry žili počas trvania Rímskej ríše na našom území germánsky (nemeckí)  Quadi, alebo Kovadi, s nástupom Byzantskej ríše ich nahradili slovanskí Sclavi, alebo Sclavíni, ktorí tu žijú dodnes. Podľa dnešného prevažujúceho názoru, sa naši predkovia Sclavi  tajne dotiahli do našich končín niekde z Pripiaťských bažín a preto si ich príchod  vtedy nevšimol žiadny historik. Jednoducho sa tu náhle zjavili a vytlačili bezbranných germánskych (teda nemeckých) Kovádov, z ich otcovských území, a doteraz tieto ich územia užívajú. Tento zákerný  scénar  Slovania použili aj v Čechách, Poľsku, Slovinsku a vlastne všade tam kde Slovania dnes žijú.